Informace - Dobšinská ľadová jaskyňa

V spišsko-gemerskom krase, v Národnej prírodnej rezervácii Stratená sa nachádza Dobšinská ľadová jaskyňa, ktorá charakterom zaľadnenia patrí medzi najvýznamnejšie jaskyne na svete. Ľadová výplň sa tu vyskytuje v rôznych formách a hrúbka ľadu na niektorých miestach presahuje 25m.
Dobšinská ľadová jaskyňa patrí medzi najvýznamnejšie ľadové jaskyne na svete. Od roku 2000 je zaradená do svetového prírodného dedičstva. Vzhľadom na známe vysokohorské ľadové jaskyne Eisriesenwelt a Dachstein-Rieseneishöhle v rakúskych Alpách či rumunskú jaskyňu Scărişoara v pohorí Bihor, ktorej zaľadnená časť je vo výške 1100 až 1120 m n. m., monumentálne zaľadnenie Dobšinskej ľadovej jaskyne tisícročia pretrváva v nadmorskej výške iba 920 až 950 m. Dobšinská ľadová jaskyňa je súčasťou systému Stratenskej jaskyne. Vytvorila sa v druhohorných strednotriasových svetlých steinalmských a wettersteinských vápencoch stratenského príkrovu pozdĺž tektonických porúch a medzivrstevných plôch. Dosahuje dĺžku 1483 m a vertikálne rozpätie 112 m.
Hlavnú časť jaskyne predstavuje obrovská dutina klesajúca od povrchového otvoru do hĺbky 70 m. Vznikla preborením skalných podláh medzi chodbami, ktoré vytvoril ponorný paleotok Hnilca v niekoľkých vývojových úrovniach. V súčasnosti je z väčšej časti vyplnená ľadom, miestami siahajúcim až po strop a rozdeľujúcim jaskyňu na samostatné časti (Malá a Veľká sieň, Ruffínyho koridor, Prízemie). Čiastočne zaľadnený je Zrútený dóm, ktorého severozápadný okraj zasahuje pod neďaleké prepadlisko Duča. Pôvodné tvary riečnej modelácie sú premodelované mrazovým zvetrávaním.
Horné nezaľadnené časti jaskyne tvoria prevažne horizontálne chodby a siene s typickými riečne modelovanými oválnymi tvarmi a stropnými korytami. V nezaľadnených častiach sú aj niektoré formy sintrovej výplne (stalagmity, stalaktity, sintrové kôry, náteky mäkkého bieleho sintra).
Podmienky pre zaľadnenie vznikli pravdepodobne v stredných štvrtohorách po zrútení stropov a prerušení chodby medzi Dobšinskou ľadovou jaskyňou a Stratenskou jaskyňou. Tým sa vytvoril klesajúci vrecovitý priestor so stagnáciou studeného vzduchu, ktorý do podzemia prenikal cez horný otvor vytvorený zrútením časti stropu (terajší vchod do jaskyne). Zamŕzaním presakujúcich zrážkových vôd sa podzemný priestor zaľadnil. Začiatky tvorby ľadovej výplne údajne siahajú do ľadovej doby riss (asi pred 300- až 140-tisíc rokmi), prípadne až do konca ľadovej doby mindel.
Ľadová výplň sa vyskytuje vo forme podlahového ľadu, ľadopádov, ľadových stalagmitov a stĺpov. Zaľadnená plocha je 9772 m2, objem ľadu viac ako 110 100 m3. Najväčšia hrúbka ľadu 26,5 m je vo Veľkej sieni. Vrstevnatosť ľadu sa tvorí v závislosti od priesaku zrážkových vôd počas jednotlivých rokov. Na styku s horninovým podložím nastáva úbytok ľadu odtápaním. Plynulá výmena ľadovej výplne trvá údajne 1700 až 2000 rokov. Ľad sa pomaly pohybuje od vchodu, Malej a Veľkej siene smerom do Prízemia a Ruffínyho koridoru (2 až 4 cm za rok). Dobšinská ľadová jaskyňa patrí medzi najvýznamnejšie ľadové jaskyne na svete, čo zvýrazňuje jej poloha mimo alpskej vysokohorskej oblasti (podzemný ľad je vo výške iba 920 až 950 m n. m.).
Otvor do jaskyne pod názvom „ľadová diera“ bol známy oddávna. Do podzemia však zostúpil až E. Ruffíny v sprievode G. Langa, A. Megu a F. Fehéra v roku 1870. Zásluhou mesta Dobšiná jaskyňu sprístupnili už v roku 1871. Pokusy s jej elektrickým osvetlením sa začali v roku 1881. Riadne elektrické osvetlenie zaviedli v roku 1887. Dobšinská ľadová jaskyňa patrí medzi prvé elektricky osvetlené jaskyne na svete. Hneď od objavenia pútala veľkú pozornosť odbornej i širokej verejnosti a navštívili ju mnohé vtedajšie významné osobnosti – P. O. Hviezdoslav, S. H. Vajanský a ďalší. V roku 1890 sa vo Veľkej sieni konal koncert na počesť Karola Ľudovíta Habsburského. Známa bola aj letným korčuľovaním, ktoré sa prvýkrát uskutočnilo v roku 1893. V roku 1947 J. Mišelnický objavil Kvapľovú sieň, J. Ogurčák Severnú chodbu a L. Šimkovič Bielu sieň. V rokoch 1953 – 1954 bola vykonaná generálna oprava prehliadkovej trasy, elektrického osvetlenia a ochranárske opatrenia po objavení nezaľadnených častí. V súčasnosti je sprístupnených 475 m.
Priemerná ročná teplota vzduchu v zaľadnenej Veľkej sieni dosahuje –0,4 až –1,0 °C (vo februári –2,7 až –3,9 °C, v auguste okolo +0,2 °C). Teplota vzduchu v spodných častiach jaskyne zostáva celý rok pod bodom mrazu. Relatívna vlhkosť vzduchu v zaľadnených častiach je zväčša 75 až 90 %, niekedy aj nad 90 %. Teplota vzduchu v nezaľadnených častiach je +0,8 až +3,5 °C, relatívna vlhkosť 85 až 98 %. Ide o staticko-dynamickú jaskyňu s rozdielnym zimným a letným režimom prúdenia vzduchu. V zimnom období prúdi studený vzduch z povrchu do podzemia, v letnom období naopak.
Jaskyňa predstavuje najvýznamnejšie zimovisko netopiera fúzatého (Myotis mystacinus) a netopiera Brandtovho (Myotis brandtii) v strednej Európe. Spomedzi 12 druhov netopierov, ktoré sa v jaskyni zistili, je významný aj výskyt netopiera pobrežného (Myotis dasycneme) a netopiera riasnatého (Myotis nattereri), ktoré patria medzi najvzácnejšie druhy netopierov na Slovensku.

čerpáno z: www.ssj.sk